Prenasleduje ma Bielik!

Nie Pavol, ten režisér, aj keď aj on ma za posledné týždne vyľakal priezviskom. Prenasleduje ma Ladislav Bielik! Ten boxér! Takže je to vážne, možno mi ide o život. Začalo to určite už pred rokmi, ale vystupňovalo sa to teraz. Prvý krát som si to uvedomil niekedy v júny, keď v Bratislave spustili výstavu jeho fotografií z Augusta 68. Zapozeral som sa na muža s odhalenou hruďou pred okupačným tankom, niečo čo som videl už stokrát, ale prvý krát som začal rozmýšľať kto to bol. Že to bol Emil Gallo, inštalatér, ktorému to bolo spočítané tak, že si nakoniec vzal život, nie je problém zistiť. Ale kto to bol? Prečo to urobil? Rád robil veľké gestá? Bol to taký ten dramatický typ? Takto som chvíľu nad tým neúctivo hútal. Nemal som. Tá fotografia a vôbec Bielik sám sa na mňa od toho momentu vrhajú z každej strany. S blížiacim sa dvadsiatym prvým augustom sa to zhoršuje. Ale neverím, že to spolu súvisí. Je to osobné, ako vlas zapečený v rohlíku. Sú všade. Otvorím ktorýkoľvek denník sú tam! Pozerám staré videá z okupácie, na neuverenie, sú tam! Idem si len tak po námestí obzerám kníhkupectvá, sú tam! So strachom zapnem doma po mesiaci správy v telke a čo tam je? Havária vlaku, sedem mŕtvych desiatky zranených, vydýchnem si. Tu zrazu strih a tam obnažený Emil reve na tank. Keby som nevedel, že posledná Bieliková fotografia je auto čo sa na neho rúti, prekrstím paranoju na objetktívne ohrozenie.
Chcúc si konečne oddýchnuť, upokojiť cukajúce nervy, začítal som sa do Písačiek pre Lutéciu. Mám tu knihu stále radšej. Je ako Aľona, hoc sa jej to nebude páčiť. Tie, nazvime ich, dôležité veci hovorí len tak na okraj, popri hore tých, ktoré sa akože počítajú. Na jednom takom okraji bola poznámka, napísal by som, že skoro pod čiarou, keby nebola na celú stranu. Píše sa tam, že prečo bolo nutné Bartolomeja Slzičku ponížiť, donútiť ho podpísať, že súhlasí so vstupom vojsk. Pre to isté prečo Galla. Pre Bielikové fotografie! Šľak nech to trafí.

Na brale

"Ja som orol!"
"Nie, nie si!" povedala malá myška.
"Čo si to dovoľuješ ty hlodavec? Pozri sa na moje mocné krídla, ostré pazúry a tvrdý zobák! Som orol! Kráľ nebies! Teraz zletím z tohoto vysokého brala a ulovím zajaca. Povedal som zajaca? Nie zajaca, srnu! Alebo vlka! Medveďa!" Naparoval sa orol a chystal sa vzlietnuť.
"Počkaj! Vyčkaj ešte," zastavila ho myška.
"Prizri sa tým svojím mocným krídlam lepšie. Roztiahni ich najviac, ako len vieš. Nezdá sa ti, že sú na orla predsa len trochu malé?"
Orol hodnú chvíľu obzeral svoje krídla i začala ho premáhať pochybnosť.
"Asi som malý orol," povedal napokon.
"A čo tvoje pazúry? Naozaj si myslíš, že nimi zlomíš väz vlkovi. A zobák .."
"Dobre, dobre, stačilo!" prerušil myšku trochu zúfalo."Tak čo som teda?"
"Ty sí, ty si holub! Áno holub!"
Orol, vlastne teraz už len holub, sklamane zašeptal: "To je strašné. Obyčajný holub."
"Netráp sa," utešovala ho myška.
"Kašlem na teba! Stále je lepšie byť holub, ako byť príbuzný s potkanmi a krysami! Teraz zletím z tohoto vysokého brala a nájdem si niečo pod zub v ľudskom meste!" kričal a už už sa chcel odraziť, keď myška zvolala:
"Stoj vrabec, neleť!"
"Vrabec?" zarazil sa.
"Ty si mi povedala vrabec? Ale veď si tvrdila, že som holub! Čo to má znamenať?" zmätene sa pýtal holub.
"Keď ja som sa bála, že tú zmenu z orla na vrabca neunesieš."
"Ja nie som vrabec! Som aspoň holub, ak nie viac! Klameš!"
"Pozri, veď si len taký veľký ako ja, ako malá myška, nemôžeš byť holub," poúčala opatrne.
Dole malou vrabčou tvárou sa začali gúľať veliké slziská.
"Ešte pred chvíľou som bol orol a teraz som vrabec," fňukal, ale nie dlho.
"Orol! Holub! Vrabec! Všetko jedno!", skríkol a pretrel si krídelkom oči: "Hlavne, že viem lietať!"
Odhodlane zvolal: "Teraz zletím z tohoto vysokého brala!" a skočil.
Darmo však mával prednými labkami.
Myšiaci lietať nevedia.

V tmavom kúte

Vyzeralo, že je vo veku, keď sa ľudia prestávajú báť strašidiel a začínajú sa báť ľudí. Ale nebolo to človekom, preto vedelo, že strašidiel sa báť treba! A tak sa bálo. Najviac ako len vedelo, sa bálo a báť sa vedelo dobre. Strašidlo bolo uveličené. Z tmavého kúta hrôzostrašne žmurklo a ukázalo všetky tri zuby v tak šialenom úsmeve, že iba ten najnevychovanejší loptoš by nezamdlel strachom.
Vychované to bolo tak akurát.
Keď sa prebralo z nevedomia, videlo, že strašidlo stále zlovestne stojí. Bolo úplne očividné, že strašidlo by nadšením najradšej tlieskalo a tĺklo sa do kolien, ale to by vôbec nebolo strašidelné, a tak sa radšej pomaly predklonilo a povedalo: "BU!".
Vedelo, že teraz by malo utiecť, ale ak by tak urobilo, strašidlo sa určite rozplynie blahom. Ostalo to teda stáť.
Strašidlo sa hrozivo začudovalo, zježilo vlasy a škrípavo zakričalo:"BU BU!".
Ani sa to nepohlo.
Do tretice sa strašidlo desivo nadýchlo, ale potom sklamane hodilo rukou, sadlo si na zaprášenú krabicu plnú zapísaných zošitov, podoprelo si dlaňami mátožnú hlavu a spýtalo sa hlasom, ktorý mu nepristal: "Čo vlastne si?".
Už to premrhalo veľa času, a tak rýchlo spustilo: "Ja som také to, čo keď ľudia aj neľudia stretnú, tak potom majú pocit, že na niečo zabudli, len si nevedia spomenúť na čo.
A chcelo by som meno!"
Strašidlo v neživote nepočulo o takomto niečom. Mrzuto sa spýtalo: "A prečo si prišlo za mnou?"
"Lebo strach má veľa mien a každý si strach aspoň chvíľku pamätá. Pomenujte ma prosím."
"Načo bude takému niečomu meno?", zdudralo strašidlo.
Začervenalo sa to. "Keď ja by som chcelo, aby si aj mňa niekto pamätal, hocikto.
Keď budem mať meno, tak sa pekne predstavím hneď, ako sa niekomu zjavím, a on si ma už potom musí zapamätať. Však? A, a ešte by som chcelo byť on alebo ona, už nechcem byť to. Prosím, dajte mi meno. Rýchlo! Prosím!"
Strašidlo si nemohlo pomôcť, aj v takejto chvíli muselo robiť dojem, preto sa ponorilo do pochmúrnych myšlienok, ale predsa len zmäklo.
"Tak dobre, neviem, či to na niečo bude, ale dám ti meno. Nejaké krátke a strašidelné, aby sa dobre pamätalo."
Strašidlo sa poškriabalo za uchom a odrazu ho premohol pocit, že na niečo zabudlo, len si nevedelo spomenúť na čo a tak sa kolísavo pobralo do svojho tmavého kúta.

Subdebilná dva

Tam, kde vonia slnko,
svietila vždy tráva;
pokosený mesiac žblnkol,
v lísti duba plával.

Bežali lavičky,
horela zápalka,
v rohu múrik stál maličký,
v ňom žila rybička.

Splašil sa tam chodník,
skočil dolu z kopca;
sedel si v rieke smutný vodník,
keď z hviezd pila ovca.

Slzy tiekli stromom,
aj hlinu zlomil žiaľ.
Za smutným vodníkom,
rozľahla sa diaľ.

Moja izba

Kvet, látka, chladnička,
vankúš, dvere, skrinka,
kazeta, polička,
špinka, špina, spinka,
obraz, strop, mraznička,
zem, koberec, taška,
fialová krabička
a zelená fľaška.

Moja izba, moja izba,
moja izba, to môj chliev.

Krátke básne - cyklus

Báseň zo samých rýmov

Skáče srnka po lúke,
až jej nohy visia.
Ňufáčikom zarýva
do suchého lístia.

Zajko Truľko

Behal zajo, behal,
mrkvičku tam nehal.
Kde ju nehal?
V záhradôčke,
spomenul si až pri riečke.

Dlhé vedenie

"Havi, havi!" - breše psíček.
Pozará sa na měsíček.
Má to jeden malý háčik -
dnes nesvieti nám mesiačik.

Kde ste?

Niet s kým ísť.
Oni nepočúvajú stromy.
Nechcú vidieť podzemné ríše, lietať v daždi, hľadať poklad.
Zdá sa im hlúpe stopovať skalu, fotografovať draky, žalovať sa hore.
Za tmy je ich svet bledší ako za svetla.
Nechcem do ich sveta!
Nepatria do môjho.

Kravina tragédia

Skoro ráno v utorok
šmaryl Jano ohorok
do zelenej trávy,
kde sa pásli kravy.

Čierno biela kravička
mala smutné očičká.
Zjedla ten kus cigary,
čo ju zložil na máry.

Dážď

Kým dnes prišiel Jožo domov,
udrelo zo dvesto hromov.
Keďže trikrát zmýlil chodník,
zmokol ako taký vodník.

Poézia v lese

V lese jedno rámo krásne
začal medveď písať básne.
Išlo mu to dobre vskutku,
spísal jednu celú zbierku.

Pristavil sa pri ňom zajko,
'by si žičal čerstvé vajko.
Žical si ho na jahody -
tak to u nich v lese chodí.

Prekvapil ho maco dielom,
čo stvoril sám v stave bdelom
na prelome dňa a noci.
Čisto sám, bez dopomoci.

Zajo očičkami gúľa,
podchvíľou sa smiechom šúľa,
trieska uši v mokrú zem:
"Medveď prestaň, bo ťa zjem!"

Povie medveďovi mienku,
otočí sa, zbije lienku
a už trieli domov k mame
na jahody vajkované.

Pokukáva macko smutne.
Ešte jednu lienke utne,
'by sa zbavil strašnej zlosti,
nedolámal zaj'čie kosti.

Zašiel v brloh - hrudu chladnú,
Hodil v kachle knihu vadnú.
"Nebude sa smiať viac nik,
ani zajac, ten nezbedník!"

Celú nôcku plakal horko;
avšak ráno vyšlo slnko.
Zasvietilo na medveďa,
zas mu očká smiať sa vedia.