Kilimandžáro

Kráčame prirýchlo. Začína mi byť zle. Ktovie ako je na tom Miro, lebo vyzeral na hovno už na chate a tá je len 4750 metrov nad morom.
„Ešte tak hodinu a sme na hrane,“ nahlas sa povzbudzujem.
„Čo? Na akej hrane?“ strašne hlúpo zdudral Miro.
„Jak na akej hrane?! Gilmans Point! Päťtisícšestoosemdesiatpäť metrov nad morom!“ vravím. Miro na mňa čumí ani na maďarský štít.
„Hanzelka a Zigmund!“ chytám sa stebla. Viem že je zle.
„Vylezieme už len tento strmý zráz a sme tam!“ nechcem si pripustiť myšlienku, že by sme sa teraz museli vzdať, teraz sa vrátiť. Šľak by ma trafil.
„Aký zráz? Ti nejebe?“ trieska si ukazovákom do čela, ako to len on vie. „Myslíš tie schody študentov, čo dvakrát denne prehrešíš?“
A je to v riti. Dostala ho. Skurvená horská choroba! Čo teraz?
„Kde sme?“ revem na neho a trasiem ním ako vianočným stromčekom.
„Jak kde? Pod intrákmi! Kúrnik! Netras ma!“
Chvíľu zúfalo hľadím do jeho očí a potom mu, ani neviem prečo, strelím facku, akú hádam ani od otca nedostal. Vrátil mi ešte otcovskejšiu. Len som sa tak zatackal.
„Cha! Si nečakal že ju dostaneš tak skoro nazad, čo? Bratku!“ škerí sa od ucha k uchu, aj pohľad sa mu zmenil. Je späť!
„Tak, kam to ideme?“ pýta sa.
„Jak kam? Kúrnik!“, snažím sa znieť vyčítavo a šúcham si líce. „Polezieme na hlavný masív, tak ako sme to rok plánovali. Na Uhura! Hmm. Na Uhuru! Na Uhur? Do riti, ako sa to vlastne skloňuje?“
„Máš jedno. Takže, to je on?“ a ukazuje prstom na Mawenzi.
„Nie, lajnožrút. Uhuru je ten krtinec vľavo a za ním je Shira. Tretí vrchol Kilimandžára.“
„I thought there was only one peak, sir,“ cituje klasikov.
„Nezdržujem a kráčam, kráčam, nech večeriam u mamičky. “ Na nás tento kus šutra pohodený kdesi v Tanzánii vyskakovať nebude! Dokonca si pískame.
Hodina prešla čo by pár minút. Už len dva kilometre a budeme stáť na vrchole Afriky.
„Vidíš to, čo vidím ja?“ tíško prehovoril Miro.
„Vidím.“
„Nie je to nebezpečné chodiť po Kilimadžáre v takej krátkej sukni?“
„Pomodlím sa, nech každého, čo by jej chcel dlhšiu odporučiť, rovno čert vezme.“
„Čo myslíš, právnička?“
„Skôr z prírodovedeckého bloku.“
„A možno je medička. Ako sa chytá zápal pľúc?“
„Ešte sa ti chce trepať na ten kopec?“
„Ani nie. Poďme dakde inde.“
„Čo takto Copacabana?“
„A máme opaľovací krém?“
„Aj za vagón, keď bude treba.“
„Tak idem!“
„O desať minút nám to letí od jedálne!“

Jeden obyčajný deň

Vyrozprával Mayo.

"Nuž. Po prebudení, ktoré bolo ako každé ráno na p..., som pocítil chuť fajčiť. Neboli dutinky. Príznak toho, že dneska niečo nebude v poriadku. So strašnou nevôľou dopracujúc sa až na angličtinu s kávou v ruke, som konštatoval, že som mohol kľudne ležať v posteli ďalej. Po návrate na intrák, nakoľko som sa ako vždy vysral na prednášku, ma Vaňo nerozčúlil, čo ma totálne dorazilo. Keďže som bol blbý zo všetkého, som si musel ísť vylepšiť náladu v počte tri osoby do Íčky a dali sme si tradičné predšvecovské pivo (dve). Vtedy som konštatoval, lebo Vaňo ma konečne nasral, že na cviko prídeme o 15:00 a 15:05 vypadneme na pivo (tradične dve). A je mi konečme fajn. Vaňo zažil zhruba to isté."

Na pretekoch celolesných

Na pretekoch celolesných bežal zajo spolu s ježom,
medveď v predu – snažil sa, veď prvá cena – pohár s medom.
Potkol sa však, nešikovný, tupo udrel hlavou o zem,
už len slabo začul zaja: „Prvý budem, prvý budem!“

Na pretekoch celolesných bežal zajo osamote,
ježa nechal za zákrutou, prepichol ho na kôl v plote.
Pomoc volal krátko, márne, nožičkami rozhadzoval,
veď sa medveď v krvi vlastnej na cestičke rozvaľoval.

Na pretekoch celolesných nebol nikto okrem zaja,
hraboš, potkan – do diery sa poskrývali – obidvaja.
O pár minút, keď bol v cieli, na kamienku pri potoku,
zdvihol pohár slabou labkou, prevalilo ho do boku.

čľup