Na brale

"Ja som orol!"
"Nie, nie si!" povedala malá myška.
"Čo si to dovoľuješ ty hlodavec? Pozri sa na moje mocné krídla, ostré pazúry a tvrdý zobák! Som orol! Kráľ nebies! Teraz zletím z tohoto vysokého brala a ulovím zajaca. Povedal som zajaca? Nie zajaca, srnu! Alebo vlka! Medveďa!" Naparoval sa orol a chystal sa vzlietnuť.
"Počkaj! Vyčkaj ešte," zastavila ho myška.
"Prizri sa tým svojím mocným krídlam lepšie. Roztiahni ich najviac, ako len vieš. Nezdá sa ti, že sú na orla predsa len trochu malé?"
Orol hodnú chvíľu obzeral svoje krídla i začala ho premáhať pochybnosť.
"Asi som malý orol," povedal napokon.
"A čo tvoje pazúry? Naozaj si myslíš, že nimi zlomíš väz vlkovi. A zobák .."
"Dobre, dobre, stačilo!" prerušil myšku trochu zúfalo."Tak čo som teda?"
"Ty sí, ty si holub! Áno holub!"
Orol, vlastne teraz už len holub, sklamane zašeptal: "To je strašné. Obyčajný holub."
"Netráp sa," utešovala ho myška.
"Kašlem na teba! Stále je lepšie byť holub, ako byť príbuzný s potkanmi a krysami! Teraz zletím z tohoto vysokého brala a nájdem si niečo pod zub v ľudskom meste!" kričal a už už sa chcel odraziť, keď myška zvolala:
"Stoj vrabec, neleť!"
"Vrabec?" zarazil sa.
"Ty si mi povedala vrabec? Ale veď si tvrdila, že som holub! Čo to má znamenať?" zmätene sa pýtal holub.
"Keď ja som sa bála, že tú zmenu z orla na vrabca neunesieš."
"Ja nie som vrabec! Som aspoň holub, ak nie viac! Klameš!"
"Pozri, veď si len taký veľký ako ja, ako malá myška, nemôžeš byť holub," poúčala opatrne.
Dole malou vrabčou tvárou sa začali gúľať veliké slziská.
"Ešte pred chvíľou som bol orol a teraz som vrabec," fňukal, ale nie dlho.
"Orol! Holub! Vrabec! Všetko jedno!", skríkol a pretrel si krídelkom oči: "Hlavne, že viem lietať!"
Odhodlane zvolal: "Teraz zletím z tohoto vysokého brala!" a skočil.
Darmo však mával prednými labkami.
Myšiaci lietať nevedia.

V tmavom kúte

Vyzeralo, že je vo veku, keď sa ľudia prestávajú báť strašidiel a začínajú sa báť ľudí. Ale nebolo to človekom, preto vedelo, že strašidiel sa báť treba! A tak sa bálo. Najviac ako len vedelo, sa bálo a báť sa vedelo dobre. Strašidlo bolo uveličené. Z tmavého kúta hrôzostrašne žmurklo a ukázalo všetky tri zuby v tak šialenom úsmeve, že iba ten najnevychovanejší loptoš by nezamdlel strachom.
Vychované to bolo tak akurát.
Keď sa prebralo z nevedomia, videlo, že strašidlo stále zlovestne stojí. Bolo úplne očividné, že strašidlo by nadšením najradšej tlieskalo a tĺklo sa do kolien, ale to by vôbec nebolo strašidelné, a tak sa radšej pomaly predklonilo a povedalo: "BU!".
Vedelo, že teraz by malo utiecť, ale ak by tak urobilo, strašidlo sa určite rozplynie blahom. Ostalo to teda stáť.
Strašidlo sa hrozivo začudovalo, zježilo vlasy a škrípavo zakričalo:"BU BU!".
Ani sa to nepohlo.
Do tretice sa strašidlo desivo nadýchlo, ale potom sklamane hodilo rukou, sadlo si na zaprášenú krabicu plnú zapísaných zošitov, podoprelo si dlaňami mátožnú hlavu a spýtalo sa hlasom, ktorý mu nepristal: "Čo vlastne si?".
Už to premrhalo veľa času, a tak rýchlo spustilo: "Ja som také to, čo keď ľudia aj neľudia stretnú, tak potom majú pocit, že na niečo zabudli, len si nevedia spomenúť na čo.
A chcelo by som meno!"
Strašidlo v neživote nepočulo o takomto niečom. Mrzuto sa spýtalo: "A prečo si prišlo za mnou?"
"Lebo strach má veľa mien a každý si strach aspoň chvíľku pamätá. Pomenujte ma prosím."
"Načo bude takému niečomu meno?", zdudralo strašidlo.
Začervenalo sa to. "Keď ja by som chcelo, aby si aj mňa niekto pamätal, hocikto.
Keď budem mať meno, tak sa pekne predstavím hneď, ako sa niekomu zjavím, a on si ma už potom musí zapamätať. Však? A, a ešte by som chcelo byť on alebo ona, už nechcem byť to. Prosím, dajte mi meno. Rýchlo! Prosím!"
Strašidlo si nemohlo pomôcť, aj v takejto chvíli muselo robiť dojem, preto sa ponorilo do pochmúrnych myšlienok, ale predsa len zmäklo.
"Tak dobre, neviem, či to na niečo bude, ale dám ti meno. Nejaké krátke a strašidelné, aby sa dobre pamätalo."
Strašidlo sa poškriabalo za uchom a odrazu ho premohol pocit, že na niečo zabudlo, len si nevedelo spomenúť na čo a tak sa kolísavo pobralo do svojho tmavého kúta.

Subdebilná dva

Tam, kde vonia slnko,
svietila vždy tráva;
pokosený mesiac žblnkol,
v lísti duba plával.

Bežali lavičky,
horela zápalka,
v rohu múrik stál maličký,
v ňom žila rybička.

Splašil sa tam chodník,
skočil dolu z kopca;
sedel si v rieke smutný vodník,
keď z hviezd pila ovca.

Slzy tiekli stromom,
aj hlinu zlomil žiaľ.
Za smutným vodníkom,
rozľahla sa diaľ.

Moja izba

Kvet, látka, chladnička,
vankúš, dvere, skrinka,
kazeta, polička,
špinka, špina, spinka,
obraz, strop, mraznička,
zem, koberec, taška,
fialová krabička
a zelená fľaška.

Moja izba, moja izba,
moja izba, to môj chliev.

Krátke básne - cyklus

Báseň zo samých rýmov

Skáče srnka po lúke,
až jej nohy visia.
Ňufáčikom zarýva
do suchého lístia.

Zajko Truľko

Behal zajo, behal,
mrkvičku tam nehal.
Kde ju nehal?
V záhradôčke,
spomenul si až pri riečke.

Dlhé vedenie

"Havi, havi!" - breše psíček.
Pozará sa na měsíček.
Má to jeden malý háčik -
dnes nesvieti nám mesiačik.

Kde ste?

Niet s kým ísť.
Oni nepočúvajú stromy.
Nechcú vidieť podzemné ríše, lietať v daždi, hľadať poklad.
Zdá sa im hlúpe stopovať skalu, fotografovať draky, žalovať sa hore.
Za tmy je ich svet bledší ako za svetla.
Nechcem do ich sveta!
Nepatria do môjho.

Kravina tragédia

Skoro ráno v utorok
šmaryl Jano ohorok
do zelenej trávy,
kde sa pásli kravy.

Čierno biela kravička
mala smutné očičká.
Zjedla ten kus cigary,
čo ju zložil na máry.

Dážď

Kým dnes prišiel Jožo domov,
udrelo zo dvesto hromov.
Keďže trikrát zmýlil chodník,
zmokol ako taký vodník.

Poézia v lese

V lese jedno rámo krásne
začal medveď písať básne.
Išlo mu to dobre vskutku,
spísal jednu celú zbierku.

Pristavil sa pri ňom zajko,
'by si žičal čerstvé vajko.
Žical si ho na jahody -
tak to u nich v lese chodí.

Prekvapil ho maco dielom,
čo stvoril sám v stave bdelom
na prelome dňa a noci.
Čisto sám, bez dopomoci.

Zajo očičkami gúľa,
podchvíľou sa smiechom šúľa,
trieska uši v mokrú zem:
"Medveď prestaň, bo ťa zjem!"

Povie medveďovi mienku,
otočí sa, zbije lienku
a už trieli domov k mame
na jahody vajkované.

Pokukáva macko smutne.
Ešte jednu lienke utne,
'by sa zbavil strašnej zlosti,
nedolámal zaj'čie kosti.

Zašiel v brloh - hrudu chladnú,
Hodil v kachle knihu vadnú.
"Nebude sa smiať viac nik,
ani zajac, ten nezbedník!"

Celú nôcku plakal horko;
avšak ráno vyšlo slnko.
Zasvietilo na medveďa,
zas mu očká smiať sa vedia.

Kobra

Včera večer, pred deviatou,
ó, bolo mi dobre,
keď som jednou ranou v zlosti
uťal hlavu kobre.

Bo prišiel som z práce domov
nevýslovne hladný,
na sporáku - pozerám sa
stojí hrniec prázdny.

Volám ženu, nech vysvetlí -
čo to má byť, čože,
lebo inak, namôjdušu,
že ju zderiem z kože.

Avšak žena ani hláska -
čo ju zhltli peklá?
Prídem k izbe, a tam ona -
mŕtva, ešte teplá.

Pes nehybný, nerozumiem -
mŕtvy, a či drieme?
Pri stole ja uvidel som
akvárium prevrátené.

V zúrivosti uchopil som
nôž dlhý a ostrý,
nebudem viac predlžovať
život mojej kobry.

Bežal zajko dolu brehom

Bežal zajko dolu brehom.
Skyd' mu na zem chlebík s džemom.
Začal plakať ako divý:
"Veď ten džemík bol zo slivy!"

Čože teraz, čože,
keď ho zderú z kože?!
Nedajú mu nový chlebík.
na zemi sa smeje červík:

"Lepší pozor mal si dávať,
pod nohy si pokukávať,
či tam nie je dáky kameň,
ký chlebíku povie amen.

Nuž, čo teraz - smola veľká,
červač ti tú slivu zje.
Nabudúce budeš vedieť,
behať s chlebom to je zle."

Avšak zajko nahnevaný
na červač aj celý svet
zdvihol chlebík ušpinený
a už chystal sa ho zjesť.

"Pozor, pozor!" - skríkol medveď.
"Včera tade tiekol jed!
Len ho nechaj žrútom červom,
v Kadyľaku kúpim med."

Ale zajko nepočúval,
slzy horké tiekli mu.
"Nevieš, že sa nevyrovná
džemíku slivkovému?"

Ernest Malvína Rastislav

Vianoce

Keď som išla do lesa na vetvy,
vlasy sa mi v konároch zaplietli.
Zúfalá odstrihla som si ich po koreň,
nuž čo, veď na zajtra veštili povodeň.

Spoznajte

Lesterovo rozprávanie

"Gremľu sme už zanechali na jej chyžy (5.VI.2005, 00:45). Mrťo s Pepom sa vrátili s prádlom. Už nevyzerajú tak nasrato. Skôr naopak. Sú krotký ako baránky a hľadajú pastu na pranie, bo Pepo má na goliery ešte nejaký kentus. Pasty niet. Pepo na adresu pasty na pranie konštatoval: "Sviňa jedna ..."
Povedľa mojej postele už visí KÚTOVNÍK - Gremlin nápad. Každý tam má meno a k príslušnému dátumu urobí čiarku vždy, keď bude v kúte. Žiadne pravidlá o posielaní do kúta sme si nestanovili. Je to na svedomý každého z nás a my si veríme. Jedinou podmienkou je byť v kúte ticho, nebaviť sa, nevrtieť a ruky držať za chrbtom. Kto to nebude dodržiavať, pobudne tam dlhšie.
Na konci mesiaca by sme mohli odmeniť najviac a najmenej poslušných z nás."

... po rokoch sa vyjavilo, že najčastejšie v kúte prebýval Mrťo, podľa jeho slov neprávom!, "... a druhý bol jednoznačne Lester," dodáva Pepo. Avšak Pepo zároveň poukazuje: "Ale Lester sa neráta, lebo on tam chodiť chcel."

Lesterovo detstvo

"Už ma len tote punčochy serú," povedal na margo škôlky. Mrťo ohodnotil Lesterovu škôlku ako ťažký sadizmus.
"Mne sa to nikdy až tak brutálne nezdalo (to ako z toho pohľadu, že som to bol ja (ak je jasné, čo tým myslím)). Ako som už povedal, svoje som si odkľačal a hral som sa ďalej s ostatnými a to bolo super a vtedy mi nezáležalo ani na tom, čo som mal na sebe práve oblečené. Keďže som mnohým veciam nerozumel, bolo všetko krajšie, ako by sa mi to zdalo dnes. Keby mi tá schopnosť, brať veci tak, ostala až podnes, o koľko by bol lepší život, nielen môj, ale aj mojich najbližších. He?
PS: Toto sa netýka kožky z mlieka."

"Najprv som bol idiot, potom debil, potom prišla stredná škola a tam som bol - jaj, ani nejdem hovoriť, som bol k.. a teraz som ja, šak ma poznáte."

Kolobeh Života

Hrali sa ovečky,
hrali sa na brehu.
Zbadali tri vlky
i dali sa do behu.

Maličké nožičky
trávičkou šmýkajú.
Ach, ujdú ovečky,
či vlky ich spapajú?

Ajhľa, zajac! Spoza kríka
priskočil im na raty.
V labe sa mu leskne dýka
a je riadne nasratý!

Ostrý pohľad, mrzké slová,
kto by to naň povedal!
Aj tri vlky sa ho boja,
bežia kričiac: "Ej, beda!"

Mali šťastie malé ovce -
vlky boli vadné;
keď prebehli štyri kopce,
zistili, že nie sú hladné.

(venované)
(publikované pri príležitosti dňa mena autora, r.p. 2008)

Stretli sa náhodou, lebo inak to už nešlo.
On: „Ahoj. Koľko je tomu? Päť rokov?“
Ona: “Päť a pol.“
On: „Asi toľko.“
Ona: „Skoro presne toľko.“
On: „Hm. A čo robíš? Ako sa máš?“
Ona: „Robím čo som chcela, mám sa dobre.“
Usmial sa. Ona nie.
Ona: „A ty?“
On: „Ja som dal akurát výpoveď. Už ma to tu serie, idem von!“
Ona: „Kam?“
On: „Asi do anglicka.“
Ona: „A čo tam?“
On: „Niečo sa nájde.“
Chvíľu bolo ticho. Potom si na niečo spomenul, zložil si z ľavého pleca neveľký batoh a začal sa v ňom prehrabávať.
On: „Niečo tu mám, chcel som to niekomu dať, ale ona to nechce.“
Vystrel k nej ruku v ktorej mal malý balíček.
Ani sa nepohla.
Pripažil.
On: „Asi je to hlúpe čo?“
Ona: „Je to dosť sprosté aj na teba.“
On: „Neviem, čo s tým, myslel som, že niekomu by to mohlo urobiť radosť.“
Díval sa na škatuľku obalenú tmavomodrým lesklým papierom a previazanú striebornou stužkou s vkusnou jednoduchou mašľou.
On: „Mal som to rovno vyhodiť.“
Ticho.
Ona: „Daj to sem. Niekomu to dám.“
Podal jej to.
Ona: „Predpokladám, že k tomu patrí nejaký smutný príbeh.“
On: „Ako ku každému neprijatému šperku. Ja som ...“
Ona: „Nechaj si ho.“
Ticho.
On: „No, vieš … ja už budem musieť ísť, kopa papierovačiek ma ešte čaká s tým anglickom a tak. “
Ona: „Tak sa maj.“
On: „Veď sa ešte stretneme.“
Ona: „Pred päť a pol rokom mi ktosi povedal presne to isté.“
Usmiala sa. On nie.
On: „Idem. Ahoj.“
Ona: „Ahoj.“
Otočil sa a rýchlo kráčal preč. Pozerala za ním len krátko a nebolelo to.