Poézia v lese

V lese jedno rámo krásne
začal medveď písať básne.
Išlo mu to dobre vskutku,
spísal jednu celú zbierku.

Pristavil sa pri ňom zajko,
'by si žičal čerstvé vajko.
Žical si ho na jahody -
tak to u nich v lese chodí.

Prekvapil ho maco dielom,
čo stvoril sám v stave bdelom
na prelome dňa a noci.
Čisto sám, bez dopomoci.

Zajo očičkami gúľa,
podchvíľou sa smiechom šúľa,
trieska uši v mokrú zem:
"Medveď prestaň, bo ťa zjem!"

Povie medveďovi mienku,
otočí sa, zbije lienku
a už trieli domov k mame
na jahody vajkované.

Pokukáva macko smutne.
Ešte jednu lienke utne,
'by sa zbavil strašnej zlosti,
nedolámal zaj'čie kosti.

Zašiel v brloh - hrudu chladnú,
Hodil v kachle knihu vadnú.
"Nebude sa smiať viac nik,
ani zajac, ten nezbedník!"

Celú nôcku plakal horko;
avšak ráno vyšlo slnko.
Zasvietilo na medveďa,
zas mu očká smiať sa vedia.