Stretli sa náhodou, lebo inak to už nešlo.
On: „Ahoj. Koľko je tomu? Päť rokov?“
Ona: “Päť a pol.“
On: „Asi toľko.“
Ona: „Skoro presne toľko.“
On: „Hm. A čo robíš? Ako sa máš?“
Ona: „Robím čo som chcela, mám sa dobre.“
Usmial sa. Ona nie.
Ona: „A ty?“
On: „Ja som dal akurát výpoveď. Už ma to tu serie, idem von!“
Ona: „Kam?“
On: „Asi do anglicka.“
Ona: „A čo tam?“
On: „Niečo sa nájde.“
Chvíľu bolo ticho. Potom si na niečo spomenul, zložil si z ľavého pleca neveľký batoh a začal sa v ňom prehrabávať.
On: „Niečo tu mám, chcel som to niekomu dať, ale ona to nechce.“
Vystrel k nej ruku v ktorej mal malý balíček.
Ani sa nepohla.
Pripažil.
On: „Asi je to hlúpe čo?“
Ona: „Je to dosť sprosté aj na teba.“
On: „Neviem, čo s tým, myslel som, že niekomu by to mohlo urobiť radosť.“
Díval sa na škatuľku obalenú tmavomodrým lesklým papierom a previazanú striebornou stužkou s vkusnou jednoduchou mašľou.
On: „Mal som to rovno vyhodiť.“
Ticho.
Ona: „Daj to sem. Niekomu to dám.“
Podal jej to.
Ona: „Predpokladám, že k tomu patrí nejaký smutný príbeh.“
On: „Ako ku každému neprijatému šperku. Ja som ...“
Ona: „Nechaj si ho.“
Ticho.
On: „No, vieš … ja už budem musieť ísť, kopa papierovačiek ma ešte čaká s tým anglickom a tak. “
Ona: „Tak sa maj.“
On: „Veď sa ešte stretneme.“
Ona: „Pred päť a pol rokom mi ktosi povedal presne to isté.“
Usmiala sa. On nie.
On: „Idem. Ahoj.“
Ona: „Ahoj.“
Otočil sa a rýchlo kráčal preč. Pozerala za ním len krátko a nebolelo to.