Na brale

"Ja som orol!"
"Nie, nie si!" povedala malá myška.
"Čo si to dovoľuješ ty hlodavec? Pozri sa na moje mocné krídla, ostré pazúry a tvrdý zobák! Som orol! Kráľ nebies! Teraz zletím z tohoto vysokého brala a ulovím zajaca. Povedal som zajaca? Nie zajaca, srnu! Alebo vlka! Medveďa!" Naparoval sa orol a chystal sa vzlietnuť.
"Počkaj! Vyčkaj ešte," zastavila ho myška.
"Prizri sa tým svojím mocným krídlam lepšie. Roztiahni ich najviac, ako len vieš. Nezdá sa ti, že sú na orla predsa len trochu malé?"
Orol hodnú chvíľu obzeral svoje krídla i začala ho premáhať pochybnosť.
"Asi som malý orol," povedal napokon.
"A čo tvoje pazúry? Naozaj si myslíš, že nimi zlomíš väz vlkovi. A zobák .."
"Dobre, dobre, stačilo!" prerušil myšku trochu zúfalo."Tak čo som teda?"
"Ty sí, ty si holub! Áno holub!"
Orol, vlastne teraz už len holub, sklamane zašeptal: "To je strašné. Obyčajný holub."
"Netráp sa," utešovala ho myška.
"Kašlem na teba! Stále je lepšie byť holub, ako byť príbuzný s potkanmi a krysami! Teraz zletím z tohoto vysokého brala a nájdem si niečo pod zub v ľudskom meste!" kričal a už už sa chcel odraziť, keď myška zvolala:
"Stoj vrabec, neleť!"
"Vrabec?" zarazil sa.
"Ty si mi povedala vrabec? Ale veď si tvrdila, že som holub! Čo to má znamenať?" zmätene sa pýtal holub.
"Keď ja som sa bála, že tú zmenu z orla na vrabca neunesieš."
"Ja nie som vrabec! Som aspoň holub, ak nie viac! Klameš!"
"Pozri, veď si len taký veľký ako ja, ako malá myška, nemôžeš byť holub," poúčala opatrne.
Dole malou vrabčou tvárou sa začali gúľať veliké slziská.
"Ešte pred chvíľou som bol orol a teraz som vrabec," fňukal, ale nie dlho.
"Orol! Holub! Vrabec! Všetko jedno!", skríkol a pretrel si krídelkom oči: "Hlavne, že viem lietať!"
Odhodlane zvolal: "Teraz zletím z tohoto vysokého brala!" a skočil.
Darmo však mával prednými labkami.
Myšiaci lietať nevedia.