Prenasleduje ma Bielik!

Nie Pavol, ten režisér, aj keď aj on ma za posledné týždne vyľakal priezviskom. Prenasleduje ma Ladislav Bielik! Ten boxér! Takže je to vážne, možno mi ide o život. Začalo to určite už pred rokmi, ale vystupňovalo sa to teraz. Prvý krát som si to uvedomil niekedy v júny, keď v Bratislave spustili výstavu jeho fotografií z Augusta 68. Zapozeral som sa na muža s odhalenou hruďou pred okupačným tankom, niečo čo som videl už stokrát, ale prvý krát som začal rozmýšľať kto to bol. Že to bol Emil Gallo, inštalatér, ktorému to bolo spočítané tak, že si nakoniec vzal život, nie je problém zistiť. Ale kto to bol? Prečo to urobil? Rád robil veľké gestá? Bol to taký ten dramatický typ? Takto som chvíľu nad tým neúctivo hútal. Nemal som. Tá fotografia a vôbec Bielik sám sa na mňa od toho momentu vrhajú z každej strany. S blížiacim sa dvadsiatym prvým augustom sa to zhoršuje. Ale neverím, že to spolu súvisí. Je to osobné, ako vlas zapečený v rohlíku. Sú všade. Otvorím ktorýkoľvek denník sú tam! Pozerám staré videá z okupácie, na neuverenie, sú tam! Idem si len tak po námestí obzerám kníhkupectvá, sú tam! So strachom zapnem doma po mesiaci správy v telke a čo tam je? Havária vlaku, sedem mŕtvych desiatky zranených, vydýchnem si. Tu zrazu strih a tam obnažený Emil reve na tank. Keby som nevedel, že posledná Bieliková fotografia je auto čo sa na neho rúti, prekrstím paranoju na objetktívne ohrozenie.
Chcúc si konečne oddýchnuť, upokojiť cukajúce nervy, začítal som sa do Písačiek pre Lutéciu. Mám tu knihu stále radšej. Je ako Aľona, hoc sa jej to nebude páčiť. Tie, nazvime ich, dôležité veci hovorí len tak na okraj, popri hore tých, ktoré sa akože počítajú. Na jednom takom okraji bola poznámka, napísal by som, že skoro pod čiarou, keby nebola na celú stranu. Píše sa tam, že prečo bolo nutné Bartolomeja Slzičku ponížiť, donútiť ho podpísať, že súhlasí so vstupom vojsk. Pre to isté prečo Galla. Pre Bielikové fotografie! Šľak nech to trafí.