Malá sivá knižka

Ak by mala malá sivá knižka nožičky, isto iste by vzrušením prestupovala z miesta na miesto. Opravia ju! Hlavne obal to už naozaj potreboval. Ten rozkošný červený pásik lemujúci vrch bude taký ako za mlada! A možno ju prebalia do koženej väzby a vyložia strieborným alebo zlatým písmom, snívala ďalej pýriac sa pri tej predstave. Ktovie čo urobia so stránkami, uvažovala. Poniektoré boli natrhnuté, slová takmer nečitateľné, okraje zažltnuté a ohlodané. Vždy sa síce bránila, že vyzerá presne tak, ako má dobrá kniha jej veku vyzerať, ale trochu ju to škrelo. Nevedela ako sa opravujú takéto chybičky krásy a ani sa nemala koho opýtať. Pred pár rokmi spoznala jednu knihu o kníhviazačstve. Zoznámili sa v antikvariáte, kde sa malá sivá knižka ocitla potom, čo jej prvý majiteľ zomrel. Knihu o kníhviazačstve doniesli pár mesiacov po malej sivej knižke. Bola zhovorčivá a určite by mala čo o sebe povedať, ale položili ju oproti oddeleniu právnej literatúry, kde jej jedna do seba zahľadená zbierka zákonov nahovorila, že ak bude rozprávať o viazaní kníh, tak poruší autorský zákon, za čo ju vydavateľ určite pošle do najbližšej škôlky ako čarbací papier. A tak tá chudera vystrašená o sebe mlčala. Malá sivá knižka strávila v antikvariáte viac ako tri roky. Našla si tam kamarátov, police boli rovné a vlhkosť ideálna. To všetko je veľmi príjemné, ale je to málo, ak ste kniha a nikto vás nečíta. Občasné prelistovanie návštevníkmi spočiatku poteší a vyvolá nádej, ale po roku to omrzí ba dokonca otravuje.

V jeden obzvlášť studený januárový podvečer, čo sa dalo spoznať aj podľa toho, že sa ľuďom nechcelo z inak chladného podzemia antikvariátu odísť, ju vzal do ruky mladý pán zabalený v priveľkom ošúchanom kabáte. Malá sivá knižka pána poznala. Chodieval sem často a často si aj odnášal knihy preč. Začal ňou listovať, kde tu sa pristavil, prečítal vetu, či odstavec, pohmkával a keď sa na jednom mieste smutne usmial, malá sivá knižka vedela, že ju už neodloží naspäť na policu. Prečítal ju ešte v tú noc a treba povedať, že aj keď bola malá, strán mala požehnane, písmo maličké a slová natisnuté pri sebe, ako by im zima bola. Mladý pán mal v neveľkej izbe knihy od výmyslu sveta. Boli položené na poličke, pracovnom stole, vedľa postele, niekedy na nej, na nočnom stolíku, v nočnom stolíku ale aj za nočným stolíkom, pohodené len tak pri stene či pod oknom. Občas sa niektorá kniha aj posťažovala, ale nie veľmi nahlas, lebo mladý pán knihy čítal a tie ktoré nečítal, často požičiaval. Bolo síce vidieť, že ich nerád púšťa za dobrodružstvom, ale rozumel im, akosi cítil, že nečítanie knihy bolí viac ako natrhnutá stránka, či mastný fľak. Vždy sa ale dožadoval vrátenia každej svojej knihy. V tom čase ešte malá sivá knižka na svoj vek nevyzerala zle.

Malá sivá knižka bola už u mladého pána dobre zabívaná, keď raz prudko rozrazil dvere, vbehol a počas prezliekania chvatne upratoval, čo upratať šlo. Dokonca sa pokúsil presunúť nočný stolík, aby zakryl škvrnu od kávy, ale keď zistil, čo je za ním, tak ho rýchlo presunul naspäť. O chvíľu na to zazvonil zvonček a mladý pán sa tak ponáhľal otvoriť, že keď bolestivo zakopol o posteľ ani nestihol zakliať. Na dvere knihy nevideli, ale malá sivá knižka počula, ako sa príjemný hlások slušne dožaduje knihy, ktorú jej bol mladý pán sľúbil. Mladý pán zajachtal čosi, čo bolo očividne pozvanie dnu, lebo krátko na to sa drobná slečna s veľkými hnedými očami a vlasmi po ramená objavila v dverách izby. Zaváhala len na jedno žmurknutie a rozbehla ku knihám. Dvíhala ich zo stola, vyťahovala z políc a za Pannou zázračnicou sa dokonca vyštverala do postele. Nadšená vykrikovala názvy kníh a rozprávala o svojich obľúbených častiach. Mladý pán sa pridal a veru netrvalo krátko, kým si spomenuli, prečo vlastne slečna prišla. Mladý pán podal slečne malú sivú knižku a kým si ju prelistovala, nabral odvahu a pozval ju do mesta na kávu. Bol to zrejme pekný večer, aspoň tak sa knižke z kabelky zdalo. Bolo už veľmi neskoro, keď mladý pán odprevadil slečnu domov a pobral sa do svojho bytu. Slečna položila knižku na posteľ a usmievajúc sa, sa chystala na spanie. Miestami však očkom-dvoma pozrela na knižku ako na tabuľku čokolády, až nakoniec neodolala, zababušila sa do deky a pustila sa do čítania. Tak ako mladý pán, ani ona ju nepustila až do prečítania posledného slova. Miestami sa usmievala, inde sa jej striasla brada alebo si nervózne hrýzla peru. Nakoniec zaspala stískajúc malú sivú knižku a slziac do vankúša.

Mladý pán a krásna slečna trávili spolu veľa času. Veľa sa smiali, prechádzali, rozprávali, maznali a niekedy len tak sedeli vedľa seba a čítali si. Bolo im tak dobre ako môže byť len dvom. Malá sivá knižka to vie, lebo skoro celý čas bola s nimi. Slečna ju nevrátila a mladý pán ju nikdy nežiadal späť. Nosila ju so sebou všade kam sa dalo. Často ju čítala, vracala sa k obľúbeným častiam, stískala ju keď mladý pán odcestoval a slečne bolo smutno. A tak malá sivá kniha zažila aj veci ktoré sa knižke zažiť nepatria. Skoro spadla z loďky do vody, v parku ju olízal pes a dokonca ju raz chceli ukradnúť v električke. Bola z týždňa na týždeň opotrebovanejšia a šťastnejšia.

Potom sa niečo stalo. Malá sivá knižka ani dnes nevie, že čo presne, ale raz ju slečna vytiahla z kabelky v byte mladého pána. Ten tam nebol. Mladá slečna knižku objala, pobozkala a položila na policu. Plakala. Na stôl položila kľúče a zabuchla za sebou dvere. Keď prišiel domov mladý pán, prvé si všimol kľúče, dvihol telefón a nervózne pochodoval po izbe. Potom si všimol malú sivú knižku, načiahol sa za ňou ale nevzal ju do ruky. Zbledol, chvíľu stál meravý, akoby zabudol čo i len dýchať a potom sa náhle rozbehol z bytu preč. Vrátil sa neskoro a sám. Zaspal oblečený. Zmenil sa. Občas len tak sedel, alebo ležal a hodiny pozeral do prázdna. Ráno sa mu ťažko vstávalo, trávil veľa času v práci a nekupoval toľko kníh. Malú sivú knižku brával do rúk často, niekedy ju hladil, inokedy ňou zlostne triasol, občas k nej privoniaval a raz ju dokonca hodil o stenu. Sám sa pritom zľakol a ponáhľal sa pozrieť či je v poriadku. Nebola, ale mohlo to dopadnúť aj horšie. Niekedy v nej dlho listoval, ale nikdy z nej už neprečítal viac ako pár viet.

A potom sa v izbe objavila tá druhá slečna. Bola chladne krásna, vysoká a vyžarovalo znej sebavedomie. Malá sivá knižka ju nemala rada, lebo netrvalo dlho a tá druhá slečna začala mladého pána meniť. Používala slová ako potenciál, ambície, kariéra, ale aj medziľudské vzťahy, zdravá výživa, triedený odpad a mnohé, ktorým síce malá sivá knižka ako každý kus dobrej literatúry, rozumela, ale pochybovala, že im rozumie aj tá druhá slečna. Tá druhá slečna bola neustále nespokojná. Najprv začala meniť mladému pánovi šatník, dokonca ho presvedčila, aby vyhodil svoj veľký kabát a potom sa pustila do bytu. Predovšetkým jej vadili staré knihy, brávala ich často do rúk, ale nelistovala v nich, len ich s hnusom obzerala. Najviac zo všetkých jej vadila práve malá sivá knižka. Malej sivej knižke sa zdalo, že v tom je aj niečo iné ako len jej vzhľad. Ako keby sa navzájom jedna druhej báli.

Krivdila tej druhej slečne. Tá druhá slečna má rada krásne veci a štíti sa tých škaredých. To je úplne prirodzené pre všetkých ľudí. Uvažovala malá sivá knižka. Dnes doniesla tá druhá slečna krabicu a dlho sa rozprávala s mladým pánom. Malá sivá knižka nepočula úplne všetko, lebo sa hádali pri príprave jedla v kuchyni, ale bola si istá, že tá druhá slečna povedala, že chce jeho knižnicu rekultivovať. Mladý pán nesúhlasil, vravel niečo o tom, že má svoje knihy rád také aké sú. Vždy bol trochu sentimentálny. Tá druhá slečna však trvala na svojom. Odolával dlho, ale nakoniec to vzdal. Malá sivá knižka sa celá rozžiarila. To o čom tajne snívala, ale ani v to nedúfala sa naozaj stane! Tá druhá slečna ich dá zreštaurovať! Veľmi ju potešilo, že skončila v krabici ako prvá a že sa nemusela strachovať, či dôjde aj na ňu. Nasledovalu ju sama dobrá spoločnosť. Napríklad Piková dáma a Pani Bovaryová, ktorú priľahol Maupassantov Miláčik. Bol tu i Starý anglický barón, ktorý začal v šere rozprávať strašidelné príbehy. Anna Kareninová využila nie práve šetrné pristátie v krabici a obrátila sa z boľačkou na prítomného Doktora Živága, ku ktorému tajne prechovávala hlboké city. Ten sa jej samozrejme snažil pomôcť a to aj napriek tomu, že mal plné stránky starostí. Ako to už v jeho živote bývalo, veci sa zkomplikovali a on sa ocitol medzi samizdatovým vydaním Veterných mlynov a ilustrovaným Donom Quijotom. Vo vzdialenejšom rohu Sherlock Holmes dusil otázkami Bratov Karamazovcov. Ale inak tu vládla uvoľnená nálada až do chvíle, keď sa kopou začali prehrabávať čiesi ruky. Mladý pán využil to, že tá druhá slečna nebola v miestnosti. Malú sivú knižku vytiahol z krabice a schoval ju do nočného stolíka. Teraz sa malá sivá knižka na mladého pána ale už naozaj hnevala. Oveľa viac ako keď ju hodil o stenu. Mala pocit, že ju oklamal. Že je sebec a nedopraje jej po tých rokoch nový obal a nový vzhľad. Bola sklamaná, uvažovala ako sa mu pomstí. Rozmýšľala, že nechá vyblednúť tie vety ktoré ešte čítava. Kypela hnevom celú noc. Ráno však bolo všetko inak. Dvierka na stolíku sa otvorili a v nich sa na ňu usmievala tá druhá slečna. Určite si všimla, že malá sivá kniha v krabici chýba a hľadala ju. Mladý pán už v byte nebol a tak nová slečna hodila šťastnú malú sivú knižku do krabice. Tá druhá slečna sa pozrela na preriedenu knižnicu mladého pána. Usúdila, že si to vyžiada ešte veľa práce, ale že už teraz vyzerá výrazne kultivovanejšie.

Sľúbila mladému pánovi, že knihy zavezie do antikvariátu, ale nakoniec sa rozhodla, že aj on musí uznať, že tá krabica bola na ňu priťažká a tých pár drobných im za jej prípadné bolesti chrbta nestoja. A tak vyprázdnila krabicu, tak ako sa na kultivovaného človeka dbajúceho na zdravie našej planéty patrí, do najbližšieho zberného koša na papier.